Katova stávka

     Jemne dvíhajúce sa roviny fraštackého chotára známeho ako Hanšutka sú dodnes pokryté nekonečnými radmi vinohradov, úrodnými poliami a rozsiahlymi pasienkami. Jeho prirodzené prírodné hranice tvoria na západe vrchné Kamenné hory a na východe Ruženné hory gáborské. Bolo to miesto, kde človek zastihol starostlivého vinára, pracovitého roľníka i robotníka smerujúceho do panskej tehelne. Cestu za povinnosťami všetkým spríjemňovala studnička, pri ktorej si mohli oddýchnuť a načerpať nové sily. Iba málokto z nich si uvedomil, že náhliac sa za prácou, prechádzali okolo neveľkého vyvýšeného miesta pravidelného štvorcového tvaru nazývaného veľavravne „Šibenice“. A predsa tento malebný kus Hlohovca s očarujúcou prírodnou scenériou i bohatstvom plodov zeme je aj miestom jednej tajomstvom opradenej a strach vyvolávajúcej udalosti, ktorú ešte stále spomínajú starí Fraštačania s úzkosťou v hrdle a rozochveným hlasom. Ten príbeh totiž vypovedá o krutostiach ľudských rozmarov a nevídanej neúcte k človeku.

     Bolo to v časoch, keď Frašták vlastnil výsadu meča, teda mal právo súdiť i vynášať rozsudky nad svojimi občanmi a dokonca vyrieknuť aj rozsudok najvyšší. V takých prípadoch sa chopil svojho remesla svetský pán nad životom a smrťou – majster kat. O jeho krutosti sa vedelo ďaleko za mestskými bránami a len málokto chcel mať s ním osobnú skúsenosť.

     Trúchlivé ticho zostupovalo z vrškov Považského Inovca do Fraštáku, akoby chcelo naznačiť predzvesť niečoho hrozného. Tej noci mesiac svojím sýtym obrazom čeril hladinu pokojne plynúceho Váhu, ktorá letmo osvetľovala tmavé fraštacké uličky. Celé mesto pokojne spalo, ba aj hlásnika na kostolnej veži brali driemoty. Nik netušil o tajnej schôdzke s diabolským nábojom. Jej dvaja účastníci sa najprv opatrne rozprávali, pozorujúc, či ich niekto nesleduje, no postupne ich rozhovor nabral smelší a ráznejších tón. Múry a steny hlohovských domov, hoci majú dobré uši, počuli iba záverečné slová.  „Platí?“ – „Platí, a to s prvým popraveným mužom“. Tieto slová, ako rýchlo boli vyslovené, tak rýchlo sa rozbili o vlnky rieky obmývajúce ostré brehy a stratili sa vo vetre... Kto nemohol tú osudnú noc spať? Kto mal veľkú túžbu ukojiť svoj podivný rozmar? Bol to bohatý mešťan, ktorý si daj schôdzku s fraštackým katom, aby spečatili podivnú a neľudskú stávku. Hrozné boli mešťanove slová, keď ich vravel s pokriveným úškľabkom katovi: „Aký kus poľa obídeš s bezhlavým človekom, toľko je tvoje“. Kat bez mihnutia brvou stávku prijal a hútal, ako získať čo najväčší kus zeme. Skoro ráno zašiel za pekárom a poručil mu, aby mu v deň popravy pripravil jeden veľký čerstvý peceň chleba.

     Ťažké nízke olovené mraky sa ledva vznášali nad Fraštákom v deň, na ktorý bola určená poprava. Starou ulicou smerom na Nitru sa tiahol pomalý sprievod. V jeho strede šiel povoz, na ktorom stál odsúdenec. Poslednú útechu pred koncom mu dával mních z františkánskeho kláštora. V sprievode nemohol chýbať kat i mešťan a tiež množstvo zvedavcov. Niektorý kráčali so smutne zvesenými hlavami, iní sa modlili, ďalší škodoradostne pokrikovali... Sprievod smrti tak nadobúdal komicko-tragický karnevalový výraz. Celé to pôsobilo ako čudné divadlo umocnené dvíhajúcim sa vetrom a v diaľke sa ozývajúcim hromobitím. Kat mal so sebou tentokrát okrem svojho meča aj kapsu, ktorú pred tým nikdy nenosieval. Sprievod náhle zmení smer a pokračuje v ceste k popravisku. Keď zastali, smutný hlavný hrdina so zviazanými rukami za chrbtom schádza dolu z voza, dostáva poslednú duchovnú útechu od františkána. Potom začne kat neomylne a bez emócií konať svoju prácu. Prikáže odsúdenému, aby si kľakol a predklonil sa. Pod neho prichystajú kôš s pilinami. Ďalšie udalosti už prebiehajú v rýchlom a rutinnom slede. Dvíhajúci sa hrot meča sa ešte poslednýkrát zablyskne v očiach odsúdeného...medzitým zaznievajú posledné slová modlitby...vzduchom počuť rázny švih...a je koniec. V momente letu čepele meča všetci akoby zatajili dych, z čoho ich preberie až zvuk tupého úderu padajúcej hlavy. Silnejúci dážď ešte stihne pokropiť pár kvapkami skrvavený meč a všetci sa už ponáhľajú domov. No vtedy sa to ešte len začalo. Kat odhodil meč, vzal padajúce telo popraveného pod ramená, rýchlo vytiahol čerstvý peceň chleba z tašky, v ktorej ho niesol a priložil mu ho na krk. V očiach ľudí tento obraz vyvolával hrôzu a zdesenie, mnohí iba nepohnute stáli s vypleštenými očami a ďalší od strachu kričali a utekali z popraviska. Silnejúci dážď už rozmáčal pôdu pod nohami, tak ľudia v snahe čo najrýchlejšie odísť sa potkýnali o seba a padali do blata. To i samotné nebo nemohlo tolerovať takýto bizarný obraz a bleskami a hromami sa vzpieralo krutosti stávky. Dvaja kráčajú v poli – nepočujú nebeské výstrahy, pretože jeden je bez hlavy a už nie je človekom a druhý nie je človekom, pretože je bez srdca. Zo svedkov prizerajúcim sa týmto udalostiam je najviac vystrašený nízky zavalitý pán. Áno, je to fraštacký mešťan – pôvodca tejto krutosti. Nebojí sa však toho, že sa svojím zvráteným nápadom prieči ľudskej prirodzenosti, ale toho, že môže prísť o svoj majetok, ak popravený vymeria svojimi krokmi veľký kus zeme. Mešťan mal však šťastie, pretože bezvládne telo sa po pár krokoch rúti k zemi a nevládzu ho držať ani mocné katove ruky. Mešťan si oddýchne, že jeho strata nebude vôbec  veľká, zatiaľ čo kat poriadne zaklial.

     Udalosť tak zvláštna, strašidelná a k človeku bezohľadná zostala po dlhé desaťročia zaznamenaná v pamäti Fraštačanov a miesto pri tehelni, kde sa malo zrútiť bezhlavé telo nešťastníka, ktorý bol pre kata a mešťana iba zdrojom zvrátenej zábavy, nazvali „Katova medza“. Poznáme ho aj dnes a v jej blízkosti sa nachádza v obkolesení malej skupinky briez nenápadný kamenný kríž ako posledný svedok týchto divných udalostí.

(text: M. Kamenčík/ilustrácia: R. Hrabovská)