Andrej Sládkovič - Kikimora (1846)

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pradedov našich bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
tá duší ľudských mátoha:
ale z rozvalín svojich povstala,
čo svet porúcal, bola len skala —
jej pád, jej stanie od Boha.

Guľa nesmierna strigy zázračnej
kvakám za podnož slúžila
a hnáty farby čierňavomračnej
sukňa v sto záhyboch kryla;
a v dlabe ľavej, medzi pazúry,
oheň sa večný, pekelný kúri
svetom zmámeným k záhube;
a v dlabe pravej obrovské hroty
Morene nosia zemské životy —
a zuby, koly v ošklivej hube.

A zuby tieto diabolsky cerí
na svojich vlastných ctiteľov,
a z kotrby sa krútia vipery
po pleciach a šijou celou;
a z pliec širokých krídla vystiera,
zdá sa ti, že ich od netopiera
kdes’ obrovského ukradla;
a rohy dlhé nad chrbát kriví,
či kdesi vláčil ich byvol divý,
či ich od čerta vypriadla.

A na jej čele nenávisť sedí
tak, ako večne prikliata,
a spod mihalníc jed sa jej cedí,
jedom je celá zaliata:
a z jej okáľov pomsta z jedného,
vždy lačná závisť z oka druhého
na svoje okolie škúli;
a z pravej strany sestra Morena,
o Černoboga svojho oprená,
k starej sa oblude túli.

Čo ste ju, čo ste, osudy dávne —
potvoru túto zvalili?
Znali ju starci, deti zábavné
a jej sa báli, chránili:
teraz v tisícich tvárnostiach blúdi,
ona ťa, nevieš, kto ťa, ošudí
a vrhne v bôľov priepasti;
tam tedy mieste na jednom stála,
či len tu i tu miestmi drávala
už v každej všesveta časti.

Ktože ju pozná? tam v zlatohlave,
tam v čiernom talári chodí,
tam v marciálnej, pyšnej postave
pancier železný zahodí,
tam ako švec ju máš zasmolenú,
tam v strapy, handry zahalenú,
tam v krpcoch vidíš obutú,
tam v katedru sa, tam v lóžu sadí,
tam zas na promenáde parádi,
tam striebrom, zlatom okutú!

Ktože ju pozná? v tých istých miestach
svätá cnosť slávu si vije,
v tom istom kroji a na tých cestách
srdce za sviatosti bije! —
Odpornosť sily ďalej pohýna,
na blud sa človek každý potkýna
a padá cnosti v náručia;
jedného mäkké, drahé hodváby,
druhého psoty ukrutní drábi
poriadku sveta naučia.

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pohanov starých bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
kamenná táto potvora:
ale z rozvalín svojich povstala,
kameňom bola, duchom ostala
najstrašnejšia Kikimora.

BONUS: pesnička zo Zlatej brány