štvrtok 30. apríla 2020

Bájne vtáky


Ľudskú pozornosť odjakživa priťahovali vtáky, pretože majú to, čo my nemáme - krídla. Vták ako archetypálny symbol predstavuje slobodu a voľnosť. Človek k nemu vzhliadal a projektoval si doň nadprirodzené až božské javy. Dodnes je zobrazovaný v znakoch a symboloch mnohých krajín. Naprieč mytológiami rôznych kultúr nachádzame na desiatky bájnych operencov (či bytostí, ktoré sú nositeľmi určitých vtáčích čŕt). Za všetky vyberáme nasledujúce:

Fénix - asi najznámejší bájny vták, ktorý na konci svojho života sám seba spáli, aby mohol opäť povstať z popola. Znovuzrodzuje sa približne v 500-ročných cykloch. Jeho obdobou je v našich končinách známy rozprávkový vták ohnivák.


Vták Noh - pravdepodobne prevzatý z perzských príbehov o Sindibádovi, kde sa nazýval ako vták Roch. Vo svojich zápiskoch ho zmieňuje aj moreplavec Marco Polo - píše, že išlo o obrovského vtáka, ktorý dokázal uniesť v pazúroch dospelého slona.


Aethon - bájny grécky orol, ktorý každý deň prilietal k Prometeovi, aby mu ujedal z pečene, ktorá mu v noci dorastala. Až ho raz vyslobodil Herkules a orla zastrelil šípom.


Turul - ohromný dravec pochádzajúci z maďarskej mytológie. Jeho potomok Álmos, ktorého splodil so ženou, doviedol starých Maďarov do novej vlasti. Álmosov syn Arpád je považovaný za zakladateľa slávnej dynastie Arpádovcov, ktorá vládla v Uhorsku až do začiatku 14. storočia.


Gamajun - božský vták z východoslovanskej mytológie so ženskou hlavou, ktorý žije na rajskom ostrove Bujan. Vo forme krásneho spevu veští budúcnosť. Túto podobu neskôr prevzalo kresťanstvo pri zobrazovaní cherubínov.


Sirény - sú v gréckej mytológii okrídlené bájne bytosti s hornou polovicou tela ženy a spodnou polovicou vtáka. Podľa starovekého básnika Homéra žili na ostrove Sirén a vábili svojím neodolateľným spevom a krásou námorníkov do záhuby. Dočinenia mal s nimi Odyseus a jeho posádka.


Harpye - sú podobné sirénam, na rozdiel od nich však majú vtáčie telo a ľudskú len hlavu. Boli považované za škodné bytosti, ktoré napádali a uchvacovali svoje obete. Podľa mytológie sa harpye nechávajú oplodňovať vetrami, potom majú spoločne deti - najlepšie a najrýchlejšie kone.


Gryf a hypogryf - bájne tvory s orľou hlavou - gryf má telo leva, hipogryf koňa. Boli strážcami a ochrancami zlatých pokladov.


BONUS
Bezhlavý kohút Mike - kohút z Colorada, ktorý v roku 1945 prišiel o hlavu, no žil ešte 18 mesiacov, pričom ho majiteľ stále prikrmoval zrnom a precestoval s ním východné pobrežie USA, kde ho ukazoval ako atrakciu.

nedeľa 26. apríla 2020

Čarodejné kruhy



Pri potulkách lesom sa stretneme občas s prírodnými javmi, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť tajomné a často nie celkom jasne vysvetliteľné. Medzi takéto tajomstvami opradené záhady patria aj čarodejné lesné kruhy.

Ešte ani nie tak dávno si generačne starší milovníci a priatelia lesa nedokázali logický vysvetliť prečo sa v lese vytvárajú takéto kruhové zoskupenia húb, a tak z generácie na generáciu preberali väčšinou ústne podávané povery o ich vzniku, často voňajúce lesnou romantikou.

O týchto čarodejné kruhoch kolovala povesť, že vznikajú a rastú na miestach, kde tancujú v noci lesné víly, preto sa im zvykne hovoriť vílie kruhy. Povesti boli rozprávaním dopĺňané rôznymi príbehmi, ktoré sa viazali k miestam, kde sa takéto kruhy vytvárali. Samozrejme sa vôbec nikomu neodporúčalo takýto kruh v žiadnom prípade prekročiť s predstavou, či azda jeho prekročenie by bolo čarodejnou kliatbou a ten, čo neuposlúchne, by sa určite dostal do neznámej čarovnej moci lesných víl, alebo dokonca zahynul. Huby v týchto povestiach z dávnych čias boli pre ľudí záhadou a hovorilo sa o nich ako o deťoch bohov, či možno aj ako o výtvoroch samého diabla, pretože sa rozmnožovali bez semien a nikto ich tak nevedel zasadiť.

Súčasná predstava o ich vzniku hovorí presvedčivo o tom, že vznik kruhov má súvislosť s ich rozmnožovaním, ktoré sa deje výtrusmi (spórami) húb, z ktorých vznikne a vyrastie pod zemou rozvetvené podhubie a huby vyrastajúce nad zemou sú vlastne plodnice tohoto podhubia. Podhubie pri jeho vzniku sa zvyčajne začína rozrastať v kružnici, kde po vyrastení plodníc húb plody odumrú (alebo sú vyzbierané) a podhubie sa potom rastom vo vytvorenom kruhu zväčšuje smerom von. Za čiarou vonkajšej kružnice sa vytvorí pod zemou nové podhubie a v budúcej sezóne opäť, ak nebude porušené mechanicky či inými príčinami, vyrastú na povrchu plodnice, ktoré vytvárajú opäť nový kruh, ale už väčší ako ten predošlý - minuloročný.

Kružnice tvorené plodnicami majú rozdielnu veľkosť od niekoľkých centimetrov až po tie, rastúce viac rokov, ktoré dosahujú niekoľko desiatok metrov. Ak by ste sa rozhodli tento prírodný jav skúmať, môžete spozorovať, že z podhubia každý rok plodnice nevyrastú. Doterajším výskumom je dokonca zistené i to, že sa niekedy plodnice neobjavia a nevyrastú i niekoľko rokov. 

Je však pravdou, že nie všetky huby vyrastajú takto do kruhov. Väčšina rastie jednotlivo, dokonca niektoré druhy doposiaľ nikdy nenašli rásť v čarodejnom kruhu. Doteraz bol zistený rast do kruhovitých útvarov asi u 50 až 60 druhov húb, čo je v podstate malé množstvo z druhov, ktoré v našich lesoch jestvujú.

I keď tento fenomén čarodejných kruhov bol už a stále je vedecký skúmaný, doteraz nie všetko sa podarilo preskúmať a k zodpovedaniu mnohých otázok vznikla a zostáva celá rada hypotéz, ktoré čakajú na svoje potvrdenie či vyvrátenie.




Už na prvý pohľad tajomné a často nie celkom jasne vysvetliteľné lesné hubové kruhy sa vyskytujú na rôznych lesných i lúčnych miestach, často tam, kde by sme ich najmenej očakávali, dokonca aj na miestach, kde sme predtým huby nikdy nenašli. Kruh na fotografii má vek možno viac ako dva roky a pomaly každoročne sa zväčšuje. Vo vnútornom kruhu už sa huba vyskytne iba zriedkavo, či často už vôbec nie.

Tento hubový kruh je oveľa starší a môže mať vek možno aj viac ako desať rokov. Tu je jasne vidieť jedna zo záhad, že vo vnútri kruhu už žiadna huba nerastie. Podobne v kruhu nerastú ani iné rastliny, pretože jeho vnútro je nahusto prerastené podhubím, ktoré čomukoľvek zabraňuje v raste (s výnimkou drevín, ktoré sa tam nachádzali už pred tým).

Tanečnica poľná tzv. špička  (Marasmius oreades) patrí k tým hubám, ktoré najčastejšie vytvárajú kruhové spoločenstvá. Jej pomenovanie je odvodené od toho, že tancuje na špičke, podobne ako víly ľahučko sa vznášajúce v tanci. 

Čarodejný kruh v tvare veľkého srdiečka určite milo prekvapí aj toho hubára, ktorý ani trochu neverí starým povestiam.

Úplným hubárskym prekvapením je čarodejný kruh, ktorý vyrástol na strome.

(text a obrázky prevzaté zo stránky trampnet.sk)


Ďalšie zaujímavosti o hubách


Povery hovoria, že keď je na huby úrodný rok, onedlho príde vojna. Podľa svedectiev bolo počas II. svetovej vojny málo húb, no po jej skončení ich narástlo neúrekom. Samozrejme, ich výskyt nemá na vojny žiaden vplyv, skôr naopak. Pravdou je, že po veľkých bitkách, ktoré si vyžiadali množstvo obetí, vznikali priamo na mieste bojov pohrebiská. A práve na týchto miestach sa vytvárala pôda vhodná pre rast húb. Huby sú špecifické aj tým, že absorbujú zo zeme všetko znečistenie. Darilo sa im dokonca aj po úniku radioaktivity z černobyľskej jadrovej elektrárne. Huby nie sú ani rastliny, ani živočíchy, no predpokladá sa, že sú takisto emočne senzitívne, takže dokážu citlivo reagovať na zvýšené spoločenské napätie. Ich podhubia, slúžiace na akúsi komunikáciu, vytvárajú rozsiahle siete, ktorými sú vzájomne prepojené lesné celky. 

V súvislosti s podhubím, ktoré môže siahať až do metrovej hĺbky, najskôr vzišla povera, že keď sa na hríb pozriete, prestane rásť. V skutočnosti prestane rásť, keď okolo neho našľapujete a poškodíte tým citlivé podhubie, čím hubu pripravíte o výživu. Ale to sa nestáva často a väčšinou tie huby aj tak vyrastú.

Kedysi sa verilo, že jestvuje súvislosť medzi hubami a priestupným rokom, ktorý bol považovaný za magický začiatok štvorročného cyklu. V tento rok sa nezvykli uzatvárať dôležité obchody, lebo bola vysoká pravdepodobnosť neúspechu. U východných Slovanov dokonca kolovalo presvedčenie, že čím viac húb v priestupnom roku z lesa prinesú, tým viac rakiev na cintorín odnesú. Takže sa radšej zbieraniu húb vyhýbali, aby nepriniesli do svojej rodiny nešťastie. Azda to bude súvisieť s tým, že mycélium (podhubie) sa obnovuje každých pár rokov, a ak jeho obnova spadala do priestupného roka, bola tu väčšia možnosť otravy hubami. Hovorí sa totiž, že práve v tento čas sa môžu stať i jedlé huby smrteľne jedovanými.

Huby vám môžu nečakanie vyrásť aj tam, kde by ste to nečakali. Ak vám vyrastú v kvetináči, z veľkou pravdepodobnosťou ste použili pôdu, v ktorej sa nachádzali spóry, ktoré čakali na vhodnú príležitosť pre rast. Ak vyrástli na hrobe, verilo sa, že nebožtík zomrel na vážne ochorenie, a ten, kto by ich nazbieral, privolal by na seba chorobu lebo nešťastie. Ak huby vyrastú na prahu domu či na priedomí, očakávajte novinky. Ak sú huby jedlé, novina bola dobrá - zvyčajne súvisiaca s bohatstvom či prírastkom v rodine. Ak boli jedovaté, spáva bola pravdepodobne zlá. Zlou správou boli aj huby rastúce v jednej slovenskej nemocnici, čo vypovedalo o veľmi úbohom stave nášho zdravotníctva.

Huby na plafóne v priestoroch toalety nemenovanej slovenskej nemocnice (zdroj: Kniha plesní. Čierna kniha slovenských nemocníc, 2019; stiahnúť tu)


streda 22. apríla 2020

Atmosferické optické úkazy


Patrí sem množstvo atmosferických javov, ktoré sú vyvolané odrazom, rozptylom či interferenciou svetla. Súhrnne sa označujú odborným pojmom - fotometeory.

Sú to napr.: dúha, fatamorgána, Halové javy (tzv. malé a veľké halo), koróna, irizácia oblakov, aurora (polárna žiara), gloriola (vidmo), súmrakové javy, krepuskulárne lúče, scintilácia a mnohé ďalšie. V nasledujúcej galérii nájdete niektoré z nich:

dúha
biela dúha
fatamorgána (zrkadlenie) na púšti
vrchné zrkadlenie Álp pri východe slnka
gloriola čiže vidmo
gloriola lietadla
slnečné halo a ďalšie optické javy
mesačné halo
slnečný stĺp
slnečné halo a dve parhéliá (vedľajšie slnká)
spodné slnko
krepuskulárne lúče smerujúce nahor
krepuskulárne lúče smerujúce nadol
antikrepuskulárne lúče (vychádzajúce spoza horizontu)
cirkumzenitálny oblúk
slnečné halo a Moilanenov oblúk (navrchu)
Wagnerov oblúk
irizácia oblakov (dúhové, resp. perleťové oblaky)
aurora (polárna žiara)

utorok 21. apríla 2020

Nemí strážcovia lesa


Ak sa prechádzame v lese a oči máme naozaj otvorené, okrem krásnych, štíhlych, rovných a pravidelne rastených stromov uvidíme aj tie krivoľaké, zvláštne tvarované. Napriek tomu sú svojím spôsobom nádherné a bez nich by bol les jednotvárny, priam až fádny. Pohľad na takéto stromy u vnímavého návštevníka okamžite prebudí fantáziu a vidí v nich rôzne podobnosti s ostatnou živou i neživou prírodou. Aj takýto dojem z pohľadu a obdivu týchto jedinečných a neopakovateľných výtvorov prírody je naplnením jednej z mnohých funkcií lesa, ktorá človeka duševne obohacuje o estetický zážitok. Bežný návštevník lesa takýto strom pomenuje, či prirovná k niečomu, čo mu jedinečný tvar stromu pripomína. Profesionálne „zaťažený“ odborník začne zrejme premýšľať, ako vlastne strom narástol do takýchto tvarov, čo bolo príčinou jeho deformácie, tej netvárnej krásy, ktorá ho upútala na prvý pohľad.
Takmer vždy sa jedná o súbežné pôsobenie niekoľkých činiteľov. Najčastejšie ide o dôsledky mechanického poškodenia kôry, konárov, koreňových nábehov, pňov či celého stromu, o vplyvy hniloby v dôsledku pôsobenia hubových a hmyzových škodcov. Odborné oko odhalí pôvod takýchto stromov niekedy aj ako výsledok zanedbanej, ale aj cielenej výchovy porastov, činnosti pri rôznych lesníckych stavbách, či dôsledok silného tlaku okolitých konkurenčných stromov. Tie sú častou príčinou toho, že cesta konárov k slnku nie je vždy priamočiara. Rast stromov je výrazne ovplyvnený aj vetrom, pôsobením snehu, dažďa, slnka a samotného podložia a stanovišťa, na ktorom strom rastie. Obdivuhodné na týchto „čudesných stromoch“ je, že z nich priam vyžaruje silná vôľa prežiť napriek všetkému, čo im príroda, ale aj človek postavili do cesty. Je dobré, že lesní hospodári vnímajú les aj z hľadiska potreby jeho estetického pôsobenia na človeka. V opačnom prípade by sa nám nepodarilo nájsť týchto nemých lesných strážcov.

(časť textu prevzatá zo stránky forestportal.sk)


BONUS:
krčma v baobabe, Juhoafrická republika, provincia Limpopo


nedeľa 19. apríla 2020

Životodarné prsia


Postavenie ženy sa v priebehu času menilo. V praveku bola jej pozícia veľmi dôležitá, pretože práve ona bola nositeľkou pokračovania rodu a ochrankyňou ohňa. Z toho dôvodu vzniklo spoločenské usporiadanie, v ktorom mala dominantné postavenie práve žena - tzv. matriarchát. Z tohto obdobia (viac ako 20 tisíc rokov pred. n. l.) pochádzajú aj nálezy prvého vyobrazenia ženy - sošky venuše s výrazným poprsím, ktoré je zdrojom prvej a najdôležitejšej potravy dieťaťa.

Willendorfská (Rakúsko), Vestonická (ČR) a Moravianská venuša (SR)

Vo viacerých starovekých náboženstvách nájdeme bohyňu-matku, ktorú možno stotožniť s prírodou. Napr. Artemis Efezská (Rimanmi nazývaná ako Diana) má množstvo ňadier, ktorými živí všetko tvorstvo.

Fontána bohyne Artemis v Efeze


Podobne je to aj pri zobrazovaní niektorých mýtických bytostí. Napr. morská panna, ktorá má viacero prsníkov (rovnako ako samičky cicavcov v ríši zvierat), aby nasýtila svoje početné potomstvo.

Napoly žena, napoly ryba kojí svoje ratolesti


V gréckej (neskôr i rímskej) mytológii nájdeme výjav, ktorý nám objasňuje vznik mliečnej cesty. Zeus mal nemanželského syna Herkula. Keďže chcel, aby nadobudol božskú silu, malého Herkula potajomky pritisol k spiacej Hére, aby sa napil z jej prsníka. Keď sa Héra zobudila, zistila že kojí neznáme dieťa, ktoré odtlačila a vystreknuté mlieko vytvorilo mliečnu cestu (galaxiu) - grécke slovo gala znamená mlieko.


Mramorové súsošie znázorňujúce malého Herkula prisatého na prsník spiacej Héry

Tento príbeh sa v transformovanej podobe preniesol až do slovenských ľudových rozprávok. V nejednej z nich nájdeme siláka Valibuka, ktorého matka kojila veľmi dlhý čas (keďže sa zdroje rôznia, nachádzame rozpätie 9 až 17 rokov).

Rozšírený bol aj mýtus, podľa ktorého si bájne bojovníčky amazónky odrezali prsník, aby z nich boli lepšie lukostrelkyne. Táto domnienka však zostáva bez opory relevantných dôkazov.

Veľmi neobvyklé je zobrazovanie obnaženého prsníka v kresťanskom umení, ktoré si vždy zakladalo na zdržanlivosti a mravnej čistote. Vedeli ste, že materské mlieko Panny Márie nepil iba jej syn Ježiš? Už samotná predstava kojacej Madony je nezvyčajná. No ešte bizarnejšie pôsobí výjav zachytávajúci sv. Bernarda, ktorému z diaľky strieka materské mlieko Bohorodičky priamo do úst. Pri trocha fantázie môžeme nájsť súvis medzi spomínaným svätcom a psom bernardínom nesúcim na krku súdok s rumom, ktorým napája premrznutých zblúdilcov v snehu. Pre úplnosť treba spomenúť mučeníčku sv. Agátu, ktorej pri tortúre odrezali prsníky.

Zvláštnosťou tohto námetu je to, že obe najvätejšie postavy častokrát nemajú svätožiaru, resp. je len veľmi náznaková
Sv. Bernard kľačiaci pred sochou Panny Márie
Sv. Agáta s odrezanými prsníkmi na zlatom podnose

Za zmienku stojí aj obraz s názvom Rímska charita, ktorý zachytáva príbeh dcéry Pero a jej väzneného otca Cimona. Aby otec nezomrel hladom v krutom žalári, dcéra ho napojila z vlastného prsníka. 

Ojedinelý prejav dcérskej lásky, ktorý inšpiroval desiatky umelcov

Obnažené prsia odjakživa priťahovali pozornosť umelcov. Tento motív nachádzame v sochárskom či maliarskom umení prakticky nepretržite - počnúc pravekom až po súčasnosť. Nečudo, veď prirodzenosť je krásna. Preslávené sú nielen ženské akty z obdobia avantgardných umelcov, ale aj portréty alegorických postáv či vládkyň s odhaleným poprsím, ktoré má symbolizovať, že budú dobrou matkou svojmu ľudu, ktorý nenechajú hladovať.

Eugéne Delacroix - Sloboda vedie ľud na barikády (1830)