Zlkajme skruchou!

Na tohtoročných Literárnych potulkách Hlohovcom som mal to potešenie predniesť báseň Dohviezdny večer od Pavla Országha Hviezdoslava, ktorú pred viac ako sto rokmi recitovali aj dievčatá „samovzdelávacieho krúžku“ z Hlohovskej meštianskej školy (dnes ZŠ na Ul. M. R. Štefánika) na vianočnom večierku dňa 18. decembra 1919. O tejto milej udalosti informovali listom aj samotného autora, s ktorým udržiavali korešpondenčný kontakt. Vzájomne sa vrúcne oslovovali: „Zlaté vnučky moje!“ a „Drahý náš tatíčku!“

Ako je známe, Hviezdoslavov básnický jazyk je síce krásny, no častokrát zložitý a pre väčšinu čitateľov ťažko zrozumiteľný. Pozrime sa teda bližšie na spomínanú vianočnú báseň a začnime jej názvom. Prívlastok „dohviezdny“ znamená taký, ktorý „dočká“ hviezdneho večera. Je to vlastne predvečer sviatku narodenia Ježiška, čiže Štedrý večer (24. decembra). Po ňom nasleduje „hviezdny“, teda Štedrý deň (25. december, Sviatok narodenie Pána alebo Prvý sviatok vianočný), kedy Jezuliatko prišlo na svet. Hviezdny preto, lebo Jeho narodenie ohlasovala hviezda, resp. On, ako Spasiteľ sveta, priniesol svetlo na našu Zem.

Slávenie sviatku pred jeho uskutočnením prebrala kresťanská cirkev zo židovskej tradície, podľa ktorej sa deň začína predchádzajúcim večerom. A najmä v evanjelickom prostredí, z ktorého pochádza aj P. O. Hviezdoslav, sa vzhľadom na tieto časové posuny začalo používať pomenovanie „Dohviezdny večer“.

Ďalším prekvapivým a zároveň potešujúcim zistením bolo, že P. O. Hviezdoslav bol tak trochu aj textár. Pretože báseň Dohviezdny večer vznikla pôvodne ako text náboženskej piesne, ktorá mala vyjsť v novom Tranosciu (evanjelickom spevníku). Bola pripravená pod názvom Ó, hviezdny večer (kancionál, príd. č. 6, melódia: Juraj Chorvát), no do spevníka sa nakoniec nedostala. Jeden z jeho zostavovateľov to odôvodnil náročnou výslovnosťou verša v poslednej strofe: „zlkajme skruchou.“

A to je ďalší oriešok, ktorý sa pokúsime rozlusknúť. Slovo „zlkať“ je dokonavý vid slovesa „lkať“ (vzlykať, nariekať) a význam slovíčka „skrucha“ musíme hľadať v poľskom jazyku, ktorého prvky sa stali organickou súčasťou oravského nárečia (autor pochádzal z oravskej obce Vyšný Kubín). Jeho význam je „pokánie“ (prejav ľútosti nad svojimi zlými činmi, kajanie sa). Zároveň máme v slovenčine slovo „krušný“ (ťažiaci, ťažký, smutný).

Keďže bol Hviezdoslav nielen parnasistom (zástancom básnickej dokonalosti), ale aj zakladateľom sylabicko-tonického veršového systému v slovenskej literatúre, dôsledne dodržiaval slabičnosť a prízvučnosť svojich veršov. Z tohto dôvodu treba vysvetliť, ako by sa malo slovné spojenie „zlkajme skruchou“ správne frázovať, resp. rozdeliť na slabiky. Dnešná slovenčina nás zvádza slabikovať nasledovne: zl-kaj-me skru-chou. Nie je to však správne, pretože koreňovú morfému „lkaj“ deliť nemôžeme. Takisto by báseň prestala byť slabične presná, pretože Hviezdoslav použil striedanie 7- a 8-slabičného verša. Takto sa nám núka jediné správne riešenie, a to je: zlkaj-me skru-chou... Tak čo? Skúsili ste si to nahlas? :)

Takže, priatelia, najskôr „zlkajme skruchou“, aby sme potom mohli radostne prežívať tento sviatočný čas!

Pavol Orságh Hviezdoslav – Dohviezdny večer

1. Noc sa blíži; nebo níži,
prez obvod sa zemských ciest,
jasní taje, v ciest okraje
zapaľuje kŕdle hviezd.
 
2. A pútnici vrelolíci
stúpajú aj s úsilím
ku domovu; okriať znovu
večerom tým spanilým.
 
3. Jak sme šťastní! že nám vlastný
v šírom svete skromný kút:
Kde nám voľno, sladko-bôľno
v svätvečer ten pobudnúť!
 
4. Pri tom stolu, že sme spolu
malý síce krúžok... Ach!
Ach! Preč s trudom! On je údom
dnes vo všetkých rodinách!
 
5. Žiadno Pane, žalovanie,
žiadna slza, žiaden mrak!
Jaks’ uradil – číms´nahradil;

poručeno... dobre tak.
 
6. Drahí moji, pri pokoji
vstaňme tedy, – blaze nám!
Zaspievajme, pospiechajme
do Betlema k jasličkám.
 
7. Pospiechajme; privítajme
Ho v pokore srdca tam –
zlkajme skruchou – ó, by slúchol –;
Príď, Ježiško, hosťom k nám!

"Riť Paľovu!"

Tento známy expresívny výraz (preslávený filmom o Pachovi, hybskom zbojníkovi) je stabilnou súčasťou hovorového jazyka. Ide o idióm užívaný vo význame rázneho nesúhlasu alebo odmietania (podobne ako "figu borovú!"). Prvé úvahy o jeho pôvode ma zaviedli k postave sv. Pavla. Veď predsa pospolitý ľud si rád zahromží na sväté autority, často sa dopúšťajúc prehrešku voči druhému prikázaniu z Desatora. Resp. v miernejšej forme užije mena svätého či jeho titulu pri emotívne vypätej situácii (hnev, úžas, nezdar a pod.), napr.: "tvojho svätého", "Ježiškove husličky", "pannu madovú", alebo české "Kristova noho" či "Ježkovy voči". 

Bádanie ma priviedlo k nasledujúcej teórii súvisiacej so spomínaným sv. Pavlom (pred obrátením Šavlom, prenasledovateľom kresťanov). Existuje známy obraz Obrátenie sv. Pavla od talianskeho barokového maliara Caravaggia, o ktorom sa hovorí, že pri preberaní sa prelátom nepáčilo, že umelec kládol príliš veľký dôraz na konský zadok. Vznikla aj druhá verzia obrazu, ktorá bola prijatá, ale taktiež s rozpakmi. Takže "riť Paľova" by v tomto prípade nepatrila svätcovi, ale jeho koňovi. A tak sa vlastne pri hromžení tieto slová nedotýkajú samotného svätca, ale koňa. Práve preto nie som s týmto vysvetlením spokojný. Podľa biblickej tradície vieme, že keď sa Šavlovi zjavil Kristus, hriešnik z koňa spadol. Z toho vyplýva, že pri páde si musel poriadne udrieť zadok. Tento pád sprevádza jeho obrátenie. Pád a následne "boľavý zadok" nám môže priniesť riešenie. Je známe, že pri osobnom raste či životnej zmene musíme občas poriadne naraziť "na zadok" či, ako sa zvykne hovoriť "na držku", aby sme sa mohli zmeniť k lepšiemu (zmena bola vykúpená bolesťou). Takýmto pádom exponovaná zadná časť tela sv. Pavla priam čakala na to, kedy vstúpi do írečitosti a prostorekosti ľudovej reči.

Caravaggiov obraz Obrátenie sv. Pavla - pôvodná verzia:

 Obrátenie sv. Pavla - prepracovaná verzia:

Jozef Kaščák - Negativisti a nenegativisti

Uvedomili ste si, milí priatelia i nepriatelia, koľko negatívnych emócií na nás útočí denne zo všetkých strán? Stačí bežné stretnutie na ulici, čítanie novín, sledovanie televízie alebo chvíľkové zotrvanie na internete a človek má pocit, že sa okolo neho zotmelo.

Nech sa pozriete kdekoľvek, vždy zakopnete o nejakého namosúrenca, záporáka, mínusáka, odmietača, odmeranca, alebo rovno odroňa, odľuda, mrzúta, nevrloša, mračúňa, zachmúrenca, či kysloša. Každý jeden zvlášť a všetci dokopy majú na duši svetabôľ, rodnohrudobôľ, kolektívobôľ, domabôľ alebo aspoň sebabôľ.

Kým všetky tieto staručké a poetické pomenovania mali isté jazykové čaro, v súčasnosti ich začínajú vytláčať názvy s predponou NE-, IN- alebo ANTI-, ktoré častokrát nemajú ani šarm, ani zmysel.

Trebárs ekonómovia hovoria s obľubou o nenulových nákladoch, profite a výkonoch. Z princípu síce odmietajú neekonomické hospodárenie s nekvantifikovateľnými dopadmi na naše peňaženky, škoda len, že väčšinou ostáva pri predsavzatiach.

Zato nekonečný politický boj koalície a opozície sa transformoval do špecifických slov, ktoré sú s normálnou rečou inkompatibilné. Takmer denne počúvame o nekandidovaní, nezhode, nečlenovi strany, invektíve, a z času na čas zasvieti aj poetické, priam sládkovičovské spojenie nemožno nevidieť. Namiesto zrozumiteľného abrakadabra používajú politici oveľa rafinovanejšie vyjadrenia, napr. nemám obavy, že by to nebolo nedemokratické prípadne naše rokovanie nebolo o nekompromisoch. Zrejme aj preto zastávajú mnohé posty v štátnej správe ľudia, ktorých strany nominovali iba preto, lebo to nie sú neodborníci.

Nuž a aby sme urobili hrubú čiaru za našou minulosťou a dostalo sa naozaj na každého, ujal sa termín nekomunista, kam spadajú úplne všetci, teda demokrati, ľavičiari, pravičiari, národniari, kresťania aj ľudáci. Zrejme preto, aby sme netrpeli na staré kolená nepamäťou.

Negativisti doslova zaplienili svet okolo nás. Keď mi pred časom rozprávala kamarátka, že je v práci obklopená necitnými a nevrlými kolegami, celkom nevážne som sa jej opýtal, či má aj nejakých citných a vrlých spolupracovníkov. Lenže počúvala ma iba na pol ucha, a tak iba spomenula ďalších neotesancov s neprístojným správaním.

Podobnú skúsenosť má azda každý z nás – riešime nedopatrenia, nepodarky a nedorobky, prípadne čelíme nekalým úmyslom a nevraživosti. Zato po dopatreniach, podarkoch, dorobkoch, kalých úmysloch a vraživosti akoby sa zem zľahla!

Apropo – ani z nehorázneho neverca navštevujúceho nerestné neviestky neurobíte horázneho verca vyhľadávajúceho restné viestky.

Inú nevzhľadnú skupinu predstavujú neochvejní neprajníci, ktorých je neúrekom a majú nepretržite na svedomí spoločenský nešvár okolo nás. Žiaden div, vzhľadní, návidení a ochvejní prajníci, ktorých je úrekom a majú na svedomí aspoň trošku spoločenského šváru, úplne absentujú. Kde sa potom stala chyba?

Celý tento negativistický galimatiáš začína už v materskej škole. Veď povedzte sami, koľkokrát ste počuli o tom, že tam robia neplechu neposedníci, neposlušníci, nespratníci a nezbedníci? Ale aby posedníci, poslušníci, spratníci a zbedníci robili plechu – o tom veru nikde nechyrovať. A pritom panie učiteľky by sa takýmto detičkám náramne potešili!

Aj na ďalších stupňoch škôl trpia deti rôznymi neduhmi; okrem toho sú neduživé, neposedné a nezriedka končia ako nedoukovia. Ale ruku na srdce, koho je to chyba, že duživí a posední doukovia sa už po niekoľko generácií nevyskytli? A len tak mimochodom – medzi nezvestných rátam aj všetky tie božiatka, znabohov a božtíkov.

Nesčíselnekrát dookola počúvame o neskromnosti a nepokore, ale výsledkom je maximálne tak výchovná a vzdelávacia antipatia, no častejšie – nečin. Neblahým dôsledkom sú nehodní nedočkavci, ktorí bludný kruh nepretnú, aby ich nedajbože hodní dočkavci nevymenili. Veď to by bolo, keby horázni nažranci presadili svoj blahý vplyv!

Negatívnemu balastu sa nevyhol ani šport. Komentáre nelaikov sa doslova hemžia tímovými spiritmi, ktoré sú inkoherentné; k mozgovým závitom hráčov ani divákov však tieto jazykové gebuziny nedokážu preniknúť a ostávajú pre svet športu úplne irelevantné.

Keď pred pár rokmi jedna speváčka utrúsila na margo akéhosi večierka, že je to tu také neatypické, dostal som záchvat smiechu. Lenže túto lastovičku bez problémov nahradil primerane dlhočizný zástup plný nedochôdčat, nemehiel, neogabancov, neokresancov či neokrôchancov. V porovnaní s týmito trblietavými hviezdami zo šoubiznisu však znejú dochôdčatá, mehlá, ogabanci, okresanci a okrôchanci prinajmenšom neprimerane.

Herec Jan Werich hovorieval, že inteligentne vyslovená hlúposť vyzerá ako dôvod na zamyslenie. Otázne je, prečo aj neinteligentne vyslovená hlúposť zamestnáva naše zmysly aj hlavy a lepí sa na nás ako nakazený kliešť. Mám dokonca pocit, že mnohí už z toho dostali zápal mozgových blán. Liečba však v tomto smere býva veľmi nepríjemná. Na zmäknuté mozgy totiž najlepšie zaberá tvrdá ruka.

Strašidlám na stope

Ivan Szabó - Slovenské strašidlá od "A" po "Ž"

Radovan Krátky - Bubáci aneb Malý přírodopis duchů, přízraků a strašidel (1961)

Martin Stejskal - Labyrintem tajemna aneb Průvodce po magických místech Československa (1991) a Labyrintem míst klatých. Přízračnou krajinou (2011)

Miloš Jesenský - Krajina zázrakov. Lexikón magických miest na Slovensku (1998) a Tajomné miesta Slovenska (2014)

Vetemaa Enn - Klíč k určování rusalek neboli Úvod do naiadologie (1987)

Jan Munzar - Medardova kápě aneb Pranostiky očima meteorologa (1986)

Katarína Nádaská - Čary a veštby. Mágia v ľudovej kultúre Slovenska (2014)

Katarína Nádaská a Ján Michálek - Čerti, bosorky a iné strašidlá (2015)

Vítězslava Klimtová - Malý lexikón strašide 1. - 7.

Václav Krolmus - Staročeské pověsti, zpěvy, hry, obyčeje, slavnosti a nápěvy (I., II., III.)

Magickou krajinou (1993)

Mapa míst svatých a klatých (2002)

PEXESO - Rozprávkové bytosti

Bájne vtáky

Ľudskú pozornosť odjakživa priťahovali vtáky, pretože majú to, čo my nemáme - krídla. Vták ako archetypálny symbol predstavuje slobodu a voľnosť. Človek k nemu vzhliadal a projektoval si doň nadprirodzené až božské javy. Dodnes je zobrazovaný v znakoch a symboloch mnohých krajín. Naprieč mytológiami rôznych kultúr nachádzame na desiatky bájnych operencov (či bytostí, ktoré sú nositeľmi určitých vtáčích čŕt). Za všetky vyberáme nasledujúce:

Fénix - asi najznámejší bájny vták, ktorý na konci svojho života sám seba spáli, aby mohol opäť povstať z popola. Znovuzrodzuje sa približne v 500-ročných cykloch. Jeho obdobou je v našich končinách známy rozprávkový vták ohnivák.

Vták Noh - pravdepodobne prevzatý z perzských príbehov o Sindibádovi, kde sa nazýval ako vták Roch. Vo svojich zápiskoch ho zmieňuje aj moreplavec Marco Polo - píše, že išlo o obrovského vtáka, ktorý dokázal uniesť v pazúroch dospelého slona.

Aethon - bájny grécky orol, ktorý každý deň prilietal k Prometeovi, aby mu ujedal z pečene, ktorá mu v noci dorastala. Až ho raz vyslobodil Herkules a orla zastrelil šípom.

Turul - ohromný dravec pochádzajúci z maďarskej mytológie. Jeho potomok Álmos, ktorého splodil so ženou, doviedol starých Maďarov do novej vlasti. Álmosov syn Arpád je považovaný za zakladateľa slávnej dynastie Arpádovcov, ktorá vládla v Uhorsku až do začiatku 14. storočia.

Gamajun - božský vták z východoslovanskej mytológie so ženskou hlavou, ktorý žije na rajskom ostrove Bujan. Vo forme krásneho spevu veští budúcnosť. Túto podobu neskôr prevzalo kresťanstvo pri zobrazovaní cherubínov.

Sirény - sú v gréckej mytológii okrídlené bájne bytosti s hornou polovicou tela ženy a spodnou polovicou vtáka. Podľa starovekého básnika Homéra žili na ostrove Sirén a vábili svojím neodolateľným spevom a krásou námorníkov do záhuby. Dočinenia mal s nimi Odyseus a jeho posádka.

Harpye - sú podobné sirénam, na rozdiel od nich však majú vtáčie telo a ľudskú len hlavu. Boli považované za škodné bytosti, ktoré napádali a uchvacovali svoje obete. Podľa mytológie sa harpye nechávajú oplodňovať vetrami, potom majú spoločne deti - najlepšie a najrýchlejšie kone.

Gryf a hypogryf - bájne tvory s orľou hlavou - gryf má telo leva, hipogryf koňa. Boli strážcami a ochrancami zlatých pokladov.

BONUS

Bezhlavý kohút Mike - kohút z Colorada, ktorý v roku 1945 prišiel o hlavu, no žil ešte 18 mesiacov, pričom ho majiteľ stále prikrmoval zrnom a precestoval s ním východné pobrežie USA, kde ho ukazoval ako atrakciu.

Čarodejné kruhy

Pri potulkách lesom sa stretneme občas s prírodnými javmi, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť tajomné a často nie celkom jasne vysvetliteľné. Medzi takéto tajomstvami opradené záhady patria aj čarodejné lesné kruhy.

Ešte ani nie tak dávno si generačne starší milovníci a priatelia lesa nedokázali logický vysvetliť prečo sa v lese vytvárajú takéto kruhové zoskupenia húb, a tak z generácie na generáciu preberali väčšinou ústne podávané povery o ich vzniku, často voňajúce lesnou romantikou.

O týchto čarodejné kruhoch kolovala povesť, že vznikajú a rastú na miestach, kde tancujú v noci lesné víly, preto sa im zvykne hovoriť vílie kruhy. Povesti boli rozprávaním dopĺňané rôznymi príbehmi, ktoré sa viazali k miestam, kde sa takéto kruhy vytvárali. Samozrejme sa vôbec nikomu neodporúčalo takýto kruh v žiadnom prípade prekročiť s predstavou, či azda jeho prekročenie by bolo čarodejnou kliatbou a ten, čo neuposlúchne, by sa určite dostal do neznámej čarovnej moci lesných víl, alebo dokonca zahynul. Huby v týchto povestiach z dávnych čias boli pre ľudí záhadou a hovorilo sa o nich ako o deťoch bohov, či možno aj ako o výtvoroch samého diabla, pretože sa rozmnožovali bez semien a nikto ich tak nevedel zasadiť.

Súčasná predstava o ich vzniku hovorí presvedčivo o tom, že vznik kruhov má súvislosť s ich rozmnožovaním, ktoré sa deje výtrusmi (spórami) húb, z ktorých vznikne a vyrastie pod zemou rozvetvené podhubie a huby vyrastajúce nad zemou sú vlastne plodnice tohoto podhubia. Podhubie pri jeho vzniku sa zvyčajne začína rozrastať v kružnici, kde po vyrastení plodníc húb plody odumrú (alebo sú vyzbierané) a podhubie sa potom rastom vo vytvorenom kruhu zväčšuje smerom von. Za čiarou vonkajšej kružnice sa vytvorí pod zemou nové podhubie a v budúcej sezóne opäť, ak nebude porušené mechanicky či inými príčinami, vyrastú na povrchu plodnice, ktoré vytvárajú opäť nový kruh, ale už väčší ako ten predošlý - minuloročný.

Kružnice tvorené plodnicami majú rozdielnu veľkosť od niekoľkých centimetrov až po tie, rastúce viac rokov, ktoré dosahujú niekoľko desiatok metrov. Ak by ste sa rozhodli tento prírodný jav skúmať, môžete spozorovať, že z podhubia každý rok plodnice nevyrastú. Doterajším výskumom je dokonca zistené i to, že sa niekedy plodnice neobjavia a nevyrastú i niekoľko rokov. 

Je však pravdou, že nie všetky huby vyrastajú takto do kruhov. Väčšina rastie jednotlivo, dokonca niektoré druhy doposiaľ nikdy nenašli rásť v čarodejnom kruhu. Doteraz bol zistený rast do kruhovitých útvarov asi u 50 až 60 druhov húb, čo je v podstate malé množstvo z druhov, ktoré v našich lesoch jestvujú.

I keď tento fenomén čarodejných kruhov bol už a stále je vedecký skúmaný, doteraz nie všetko sa podarilo preskúmať a k zodpovedaniu mnohých otázok vznikla a zostáva celá rada hypotéz, ktoré čakajú na svoje potvrdenie či vyvrátenie.

Už na prvý pohľad tajomné a často nie celkom jasne vysvetliteľné lesné hubové kruhy sa vyskytujú na rôznych lesných i lúčnych miestach, často tam, kde by sme ich najmenej očakávali, dokonca aj na miestach, kde sme predtým huby nikdy nenašli. Kruh na fotografii má vek možno viac ako dva roky a pomaly každoročne sa zväčšuje. Vo vnútornom kruhu už sa huba vyskytne iba zriedkavo, či často už vôbec nie.

Tento hubový kruh je oveľa starší a môže mať vek možno aj viac ako desať rokov. Tu je jasne vidieť jedna zo záhad, že vo vnútri kruhu už žiadna huba nerastie. Podobne v kruhu nerastú ani iné rastliny, pretože jeho vnútro je nahusto prerastené podhubím, ktoré čomukoľvek zabraňuje v raste (s výnimkou drevín, ktoré sa tam nachádzali už pred tým).

Tanečnica poľná tzv. špička  (Marasmius oreades) patrí k tým hubám, ktoré najčastejšie vytvárajú kruhové spoločenstvá. Jej pomenovanie je odvodené od toho, že tancuje na špičke, podobne ako víly ľahučko sa vznášajúce v tanci. 

Čarodejný kruh v tvare veľkého srdiečka určite milo prekvapí aj toho hubára, ktorý ani trochu neverí starým povestiam.

Úplným hubárskym prekvapením je čarodejný kruh, ktorý vyrástol na strome.

(text a obrázky prevzaté zo stránky trampnet.sk)

Ďalšie zaujímavosti o hubách

Povery hovoria, že keď je na huby úrodný rok, onedlho príde vojna. Podľa svedectiev bolo počas II. svetovej vojny málo húb, no po jej skončení ich narástlo neúrekom. Samozrejme, ich výskyt nemá na vojny žiaden vplyv, skôr naopak. Pravdou je, že po veľkých bitkách, ktoré si vyžiadali množstvo obetí, vznikali priamo na mieste bojov pohrebiská. A práve na týchto miestach sa vytvárala pôda vhodná pre rast húb. Huby sú špecifické aj tým, že absorbujú zo zeme všetko znečistenie. Darilo sa im dokonca aj po úniku radioaktivity z černobyľskej jadrovej elektrárne. Huby nie sú ani rastliny, ani živočíchy, no predpokladá sa, že sú takisto emočne senzitívne, takže dokážu citlivo reagovať na zvýšené spoločenské napätie. Ich podhubia, slúžiace na akúsi komunikáciu, vytvárajú rozsiahle siete, ktorými sú vzájomne prepojené lesné celky. 

V súvislosti s podhubím, ktoré môže siahať až do metrovej hĺbky, najskôr vzišla povera, že keď sa na hríb pozriete, prestane rásť. V skutočnosti prestane rásť, keď okolo neho našľapujete a poškodíte tým citlivé podhubie, čím hubu pripravíte o výživu. Ale to sa nestáva často a väčšinou tie huby aj tak vyrastú.

Kedysi sa verilo, že jestvuje súvislosť medzi hubami a priestupným rokom, ktorý bol považovaný za magický začiatok štvorročného cyklu. V tento rok sa nezvykli uzatvárať dôležité obchody, lebo bola vysoká pravdepodobnosť neúspechu. U východných Slovanov dokonca kolovalo presvedčenie, že čím viac húb v priestupnom roku z lesa prinesú, tým viac rakiev na cintorín odnesú. Takže sa radšej zbieraniu húb vyhýbali, aby nepriniesli do svojej rodiny nešťastie. Azda to bude súvisieť s tým, že mycélium (podhubie) sa obnovuje každých pár rokov, a ak jeho obnova spadala do priestupného roka, bola tu väčšia možnosť otravy hubami. Hovorí sa totiž, že práve v tento čas sa môžu stať i jedlé huby smrteľne jedovanými.

Huby vám môžu nečakanie vyrásť aj tam, kde by ste to nečakali. Ak vám vyrastú v kvetináči, z veľkou pravdepodobnosťou ste použili pôdu, v ktorej sa nachádzali spóry, ktoré čakali na vhodnú príležitosť pre rast. Ak vyrástli na hrobe, verilo sa, že nebožtík zomrel na vážne ochorenie, a ten, kto by ich nazbieral, privolal by na seba chorobu lebo nešťastie. Ak huby vyrastú na prahu domu či na priedomí, očakávajte novinky. Ak sú huby jedlé, novina bola dobrá - zvyčajne súvisiaca s bohatstvom či prírastkom v rodine. Ak boli jedovaté, spáva bola pravdepodobne zlá. Zlou správou boli aj huby rastúce v jednej slovenskej nemocnici, čo vypovedalo o veľmi úbohom stave nášho zdravotníctva.

Huby na plafóne v priestoroch toalety nemenovanej slovenskej nemocnice (zdroj: Kniha plesní. Čierna kniha slovenských nemocníc, 2019; stiahnúť tu)

Atmosferické optické úkazy

Patrí sem množstvo atmosferických javov, ktoré sú vyvolané odrazom, rozptylom či interferenciou svetla. Súhrnne sa označujú odborným pojmom - fotometeory.

Sú to napr.: dúha, fatamorgána, Halové javy (tzv. malé a veľké halo), koróna, irizácia oblakov, aurora (polárna žiara), gloriola (vidmo), súmrakové javy, krepuskulárne lúče, scintilácia a mnohé ďalšie. V nasledujúcej galérii nájdete niektoré z nich:

dúha

biela dúha

fatamorgána (zrkadlenie) na púšti

vrchné zrkadlenie Álp pri východe slnka

gloriola čiže vidmo

gloriola lietadla

slnečné halo a ďalšie optické javy

mesačné halo

slnečný stĺp

slnečné halo a dve parhéliá (vedľajšie slnká)

spodné slnko

krepuskulárne lúče smerujúce nahor

krepuskulárne lúče smerujúce nadol

antikrepuskulárne lúče (vychádzajúce spoza horizontu)

cirkumzenitálny oblúk

slnečné halo a Moilanenov oblúk (navrchu)

Wagnerov oblúk

irizácia oblakov (dúhové, resp. perleťové oblaky)

aurora (polárna žiara)